História Veľkej

 

„Zmyslom tradície je udržiavať oheň,

 nie uchovávať popol.“

Doba dávno minulá, keď ešte neexistovali obrazové záznamy dnešného typu, bola skúpa i na akékoľvek písomné zápisy. Nemusíme však vychádzať z mylných úvah a predpokladov, že to, čo nebolo zapísané a spečatené, neexistovalo. Práve naopak. Všetko, čo sa týkalo života bežných ľudí, sa zachovalo v ústnej tradícii a kolektívnej pamäti, v prirodzenom spoločenstve nášho jazyka. A zachovaný písomný záznam o prvej zmienke mena našej obce r. 1268, nám len dáva vzácnu príležitosť rozvinúť túto bohatú sieť sebareflexie a sebapoznávania, pestovanú generáciami pred nami z pokolenia na pokolenie. Rozpomíname sa, spomíname a načierame do najhlbších hĺbok našej pamäti. Vítame príležitosť poznávať vlastnú postať nášho bytia, objavujeme seba samých v prirodzenej svojeti. Preto je naozaj šťastím a potešením zároveň, ak nám história ponúka čo i len malinkú stopu, záznam či správu o našich predkoch a o všetkom tom, čo sa nás bezprostredne dotýka, čo s naším žitím priamo či nepriamo súvisí. A za 750 rokov úradnej existencie Veľkej toho nebolo málo.

Sídelná organizácia v Uhorsku nepochybne prevzatá ešte z čias Veľkej Moravy sa opierala o hradný, komitátny systém, i keď kamenné obranné hrady sa stavali až po tatárskom vpáde roku 1241 na miestach pôvodných hradov drevených. Nie je bez zaujímavosti, že priamo pod Vysokými Tatrami nevznikli významné stredoveké hrady. Dokonca ani neskoršia doba nevygenerovala väčšie panské či šľachtické sídla. Zato však priaznivý vplyv christianizácie v celej Európe priamo súvisel so zakladaním kostolov, pôvodne tiež drevených a s rovným dreveným stropom, ktoré postupne prestavovali. Tieto, už murované, na Spiši zvlášť upravovali z jednoloďových na dvojloďové. Takto sa vo Veľkej zachovala najstaršia architektonická a kultúrno-historická pamiatka, ranogotická stavba katolíckeho kostola s patrocíniom sv. Jána Evanjelistu. Práve s týmto kostolom priamo súvisí i spomenutá prvá písomná zmienka o Veľkej z roku 1268 ako o sídle farára. A kde bol farár, bol i kostol, kde bol kostol, boli i veriaci. Tak vlastne vedľa štátneho hradného systému vznikol paralelný úrad, cirkevný systém – farský. Hodno spomenúť, že nástupom kresťanstva dochádza postupne k rušeniu otroctva (oficiálne za vlády uhorského kráľa Karola Róberta v roku 1343), hoci poddanský systém pretrval.

Do roku 1241 bolo sídlo kráľa Uhorska a jeho biskupa v Ostrihome. Spomíname to i preto, že práve v Ostrihome sa nachádza a vystavuje gotický Mariánsky oltár z Veľkej. Uhorský kráľ Gejza II. (1141-61) postupne musel strategicky a hospodársky zaistiť severnú hranicu s Poľskom a preto povolal cudzincov oboznámených s klčovaním lesov a baníctvom. Výraznejšia kolonizácia nášho územia sa však uskutočnila po tatárskom vpáde za panovania kráľa Belu IV. Tak sa tu už v dávnych dobách stretli dve jazykovo odlišné etniká, Slováci a Sasi. A boli to títo tzv. hostia uhorského kráľa, ktorí obdržali značné výhody a privilégiá, v dôsledku čoho mohli slobodnejšie rozvíjať a napĺňať svoje záujmy. Nepodliehali zamepánovi, ale s vlastnou samosprávou len samotnému kráľovi. A túto samozrejmosť im potvrdzovali i ďalší uhorskí panovníci, napr. Štefan V. potvrdil v roku 1271 kolektívne privilégiá skupine 24 obcí – tzv. Spoločenstvu spišských Sasov. Neskôr sa Veľká, zvláštnou zhodou okolností, dostala s ďalšími 12 zálohovanými mestečkami pod poľskú správu. Tzv. Spišské starostovstvo takto vyčlenili z Provincie XXIV spišských miest. Poľský starosta sídlil na ľubovnianskom hrade 360 rokov, od roku 1412 do roku 1772. Od r. 1593 prevzal túto správu, ako donáciu Sebastián Lubomirský. Úradným jazykom provincie bola nemčina. Druhou najpočetnejšou skupinou boli Slováci. V 17. storočí sa najvýznamnejšou zo zálohovaných miest stala Spišská Nová Ves, kam chodieval na zasadania i velický zástupca a kde pobýval v tzv. šestnástke, v ulici so šestnástimi domcami špeciálne slúžiacimi k ubytovaniu všetkých zástupcov zálohovaných miest.

Dnes je Veľká súčasťou okresného mesta Poprad. Ale nebolo tomu vždy tak. Do roku 1946 existovala ako samostatná obec s vlastnou administratívou a samosprávou. Pôvodné ľudské obydlie, sídlo – po latinsky villa, t. j. dvorec, nevzniklo ako urbanistický projekt, ale len ako útočisko a istota zabezpečujúca obživu. Až sústredená zástavba okolo svätyne (kostola), nútila tieto jednotlivé jednotky k postupnému organizovaniu verejného priestoru. Vzájomný vzťah sídla a cesty, v logike príchodov a odchodov sa aj tu, vo Veľkej, nepochybne prejavila v usporiadaní jej vnútorného priestoru. Zväčša konkrétnu podobu sídelnej jednotky určoval vodný tok či riečny brod, v blízkosti ktorého postavili svätyňu s cintorínom a ktoré neskôr i ohradzovali. Tak možno dnes „čítať“ v pôdoryse podtatranského územia prirodzené cestné ťahy a komunikácie. Veľká však neležala na hlavných križovatkách hradských ciest, to znamená na cestách od hradu k hradu. Hlavný ťah zo západu na východ alebo späť obchádzal Veľkú od Lučivnej cez Batizovce, Mengusovce, Gerlachov a ďalej Veľký Slavkov, Matejovce, Veľkú Lomnicu do Kežmarku. Priestor západnej časti Popradskej kotliny, dnes miesto mesta Svit bol vodami rieky Poprad zaplavovaný a močaristý. Možno i preto má Veľká, z dnešných piatich častí Popradu, najväčšie katastrálne územie.

Veľká – dnešná severná časť mesta Poprad i ďalšie jeho kedysi samostatné mestečká severného Spiša boli už svojou vzájomne blízkou polohou predurčené k budúcemu splynutiu. Rieka Poprad, jediná slovenská, tečúca na sever popradskou kotlinou, ich spája s ďalšími mestami ako je Kežmarok, Spišská Belá, Podolínec či Stará Ľubovňa, až po hranicu s Poľskom. Ich hlavným znakom, či erbovým znamením však je bezprostredná blízkosť panorámy Vysokých Tatier, lemovaná Kriváňom od západu a na východe Lomnickým štítom. Pri parcelácii tatranského horstva si Veľká nevybrala ani najväčší ani najvyšší vrch. Jej menom pomenovali dolinu medzi Gerlachom a Bradavicou, s krásnym tatranským plesom, nad ktorým padá „večný dážď“ z kvetnickej doliny. A nad tým všetkým kraľuje malý Velický štít. Z týchto tatranských výšok, od pradávna, prináša Velický potok svoj pozdrav do Popradu. Tu sme doma. Pod Tatrou. Tu žijeme, tu v spoločnej tradícii hľadáme spoločné puto domova a učíme sa zachovávať vernosť svojmu mestu. V dôvere a oddanosti lipneme na teple domova, lebo kto nepozná svoj domov nemá v ňom spočinutie.

Klub Veličanov

Veľká – fragmenty z dokumentu Poprad známy-neznámy (1990)

Uverejnil používateľ Klub Veličanov Piatok 11. januára 2019

Električka vo Veľkej – fragmenty z dokumentu Poprad známy-neznámy (1990)

Uverejnil používateľ Klub Veličanov Utorok 8. januára 2019

Historické zábery a pohľadnice Veľkej